Rozprávky, poviedky, básne z vlastnej tvorby

Nie je tomu tak dávno, čo Štúra zhodili z bratislavskej profesúry. Chudák, celý svet sa proti nemu zriekol. Spolu so Štúrom a jeho študentami sme naplánovali demonštratívnu cestu do Levoče. Tam by sme, podľa plánu, mali pokračovať v študovaní. Od nás, zo študentov, sme sa prihlásili na túto cestu dvadsiati. Bohužiaľ, do Levoče sme odišli len osemnásti. Dnes je to druhý deň našej cesty a hneď sa nám stalo čosi nepríjemné. „Okradli nás!“ zvolal Braxatoris. Braxatoris, teda Andrej Sládkovič, je známy svojím prehnaným strachom. Keď nenájde niečo na svojom mieste, hneď je ako zmyslov zbavený. To je aj dôvod, prečo sme nikto nezačali blázniť s ním. Všetci sme si skontrolovali svoje zápisky a veci. Nikomu nič nechýbalo. „Andrej, čo ti chýba?“ spýtal som sa ho. „Chýba mi pero a pár papierov. Neviem ich nikde nájsť.“ povedal sklamane, Prišiel som za ním a nadvihol ruksak, čo bol neďaleko neho. Ako som ho nadvihol, pod ním boli papiere s perom. „Sú to tieto papiere s perom?“ „Áno sú! Ďakujem ti Janko!“ poďakoval mi Sládkovič. Sládkovič je najsladší zo štúrovcov, preto som aj ja naňho dobrý. Je trocha precitlivený, ale všetci ho máme radi. Keď sa všetci pobalili, pokračovali sme v ceste. Prešli sme už tri dediny, ale nikde žiaden človek. Až v tejto sme zazreli krčmu a pred ňou stála krčmárka. Vyzerala byť bohatá, lebo mala na sebe krásne šaty so zlatými šperkami. „Dobrý deň pani, dali by ste nám prosím čistej vody?“ spýtal sa jej Štúr. „Jeden pohár za groš!“ odpovedala chrapľavým hlasom. Na Kráľovi bolo vidieť, že už od momentu, čo ju zazrel, jej chcel dačo povedať. Ako je uňho normálne, ani teraz si kritiku neodpustil. „Pani krčmárka si rada nechá než by dala druhým, ktorí to vážne potrebujú. Taký už sú lakomí ľudia, hľadia len na seba. Takí ľudia sú najhorší. Po nich nasledujú takí, čo ťa Štúr vyhodili, tie majú sklony aj k niečomu inému. Ich chyba, oni sa usmažia tam dole.“ povedal vážnym hlasom a odišiel. Všetci sme naňho hľadeli, čo to zasa trepal. Zamýšľa sa nad problémami, ktoré pozornosť nepotrebujú, ale dá sa povedať, že to povie múdro. Jankovi Kráľovi sa nehovorí len tak, že je najrevolučnejší. „Prepáčte pani, už odchádzame.“ povedal Sládkovič. Nechápem, prečo to ten Sládkovič stále robí. Chce byť ku všetkým milý. Mal by sa ale naučiť, kto si to zaslúži a kto zasa nie. Pomaly sme nasledovali Kráľa. „Neznášam lakomých ľudí. Nenávidím ich. Keby som mohol, zabíjal by som ich hneď.“ mrmlal si Kráľ popod nos. Zastavili sme pri studni, ktorá sa nachádzala na začiatku dediny. Tešili sme sa, že sa konečne napijeme, ale zasa sme nemali šťastie. Studňa nefungovala. „To v tejto dedine je aj studňa lakomá?“ zvolal Kráľ. Štúr nás upokojoval, že to dopadne dobre. Vybalili sme si veci pri studni. Sadli si tam a čakali na nejakú príležitosť. No ja som sa rozhodol, že tu nebudem vysedávať. Pobral som si svoje veci a vybral so sa na prechádzku okolo dediny. Ján Francisci zazrel, ako odchádzam. „Matúška, čakaj na mňa!“ zvolal Francisci. Zastal som a počkal ho. „Kam máš namierené?“ spýtal sa ma. „Nabrať trošku inšpirácie a tak. Trocha sa odreagovať.“ odpovedal som. Išli sme hore kopcom na pole, kde dievčiny hrabali seno. Spievali si pri tom pekné trávnice: „ Kopala studienku, pozerala do nej. Kopala studienku pozerala do nej. Či je tak hlboká, či je tak široká, skočila by do nej. Či je tak hlboká, či je tak široká, Skočila by do nej… „ Táto pesnička ma veľmi zaujala. Neviem prečo, ale zostal som z tej pesničky celý bez seba. Po chvíli som sa spamätal. „Dievčiny, prosím vás, kde by sme zohnali čistú vodu? Krčmárka nám nechce dať, studňa pri dedine nefunguje. My totiž ideme z ďaleka, sme veľmi smädní.“ „My máme studňu tam, za stajňou. Môžete si jej nabrať, koľko len chcete.“ povedala jedna z dievčat. S Franciscim sme išli k tej studni. Nabrali sme vody pre všetkých a vrátili sa naspäť k dievčinám. „Ďakujeme vám!“ povedal Francisci. Francisci sa s tými dievčatami ešte rozprával, ale ja som nevnímal. Stále mi v hlave znela tá melódia. „Matúška, čo ti je?“ spýtal sa Francisci „Mne? Mne nič nie je. Prečo sa pýtaš?“ odpovedal som. „Vyzeráš ako kolega, Divný Janko.“ „To sa ti len zdá. Mali by sme im tú vodu už zaniesť.“ Pomaly sme išli naspäť k ostatným. „Priniesli sme čistej vody!“ zvolali sme s Franciscim. „Odkiaľ ju máte?“ spýtal sa Štúr. „Za kopcom pracujú dievčiny. Ponúkli nám vody.“ Dali sme každému napiť. Ja som sa oprel o strom a začal vymýšľať slová. Bol som naštvaný na to, že najlepšieho profesora, Ľudovíta Štúra, takto vyhodili. Nechápem, ako mu len mohli odpočúvať hodiny a vymyslieť si takú hroznú špinu naňho. Tak som sa rozhodol písať o ňom. Za dva dni som už mal napísanú celú báseň. Rozhodol som sa, že ju ukážem Štúrovi. „Ľudovít, môžem ti ukázať moju novú báseň?“ spýtal som sa ho. „Samozrejme že môžeš!“ odpovedal. Štúr čítal báseň neobvykle dlho. Napokon zodvihol hlavu a pozrel sa na mňa. „To je nádhera, Janko. Má to taký revolučný podklad. Ako ťa to napadlo?“ spýtal sa ma. „Ako sme boli po tú vodu, dievčiny si tam spievali pesničku „Kopala studienku“. Tá pesnička vo mne hrala odvtedy celú dobu. K tomu sa pridal odpor k tomu, za akých podmienok ťa vyhodili. „V Levoči ju skúsime zverejniť v novinách, dobre?“ „Samozrejme, predsa to neskryjem pred svetom!“ Za pár dní sme konečne prišli do Levoče. Ukázal som tú báseň pár ľuďom, ale tí na to hovorili: „Nezverejňuj to. Budeš mať od štátu zbytočné problémy.“ Mali pravdu. Nechal som to tak…. Po sedemdesiatich štyroch rokoch sa začala hrať ako súčasť Československej hymny. Teraz bude jej stoosemdesiate výročie a na Slovensku sa hrá doteraz pri každej slávnostnej príležitosti. Janko Matúška spolu so štúrovcami by boli hrdí, keby vedeli, čo sa im podarilo dokázať.